Kedy mama plače?

Autor: Daniela Pikulova | 25.8.2014 o 7:48 | Karma článku: 5,37 | Prečítané:  503x

Nikdy (Zase! ZASE! že nikdy. Tých ešte bude, čo? ) som si nemyslela, že budem ten druh matky, ktorý strápňuje svoje deti tým, že slzí pri ich dôležitých životných momentoch. Zistila som o sebe, že nielen že som tento druh matky, ale ešte aj som ten najhorší kaliber.

Nedávno som sa omylom ocitla na stužkovej. Keď som tam videla nastúpené tie..ehm…deti, vyobliekané, vyleštené, mala som čo robiť, aby som zatlačila slzu. Ach, mamo, mamo..

No dobre, maturita je ešte ďaleko. Zatiaľ sme na úrovni škôlkarských vystúpení na besiedkach. Pre mňa je to však jedno.

Prvé „vystúpenie“ malo byť na škôlkarskom karnevale pred čosi vyše rokom. Začali sme plačom už doma. Nie však mojím, ale Mišelinym. Ležala na zemi v princeznovských šatách a revala: „Ja nechcem byť princeznááá! Ja nechcem byť ani bubuláák! Ja chcem byť Mišinkááá!“ Takže prvý raz sme si to veľmi neužili.

Druhý pokus už bol výrazne úspešnejší. V kostýme baletky Mišela tancovala a recitovala, že som utierala slzy Tomášovi do vlasov, aby si to nikto nevšimol. No ale keby ste ju videli. Hanbila sa, sústredila sa, aby nič nezabudla a bola na seba hrdá ako jej to ide a to všetko naraz. K tomu si primyslite maličkého človeka, odporne ružovú sukňu, čierny dres, vyčesané vlasy a veľké modré oči…to je skrátka iba pre silné povahy.

Ľahko mi nebolo ani na poslednej škôlkarskej besiedke. Bolo to toť ku dňu matiek. Najprv prišla Miš s tým, že sa má na domácu úlohu naučiť básničku. Uf, vravím si. Ale nakoniec to bolo v pohode. Po treťom zopakovaní o vedela a potom sme dávali jedno opakovanie až do dňa konania besiedky. Na staré kolená som sa naučila novú básničku aj ja. To som ešte nevedela, že si ju aj na besiedke zarecitujem.

Prišli sme teda na predstavenie. Privítali sme sa s Miš, tá niekam odbehla a nás prevelili do miestnosti, kde sa malo konať predstavenie. Tu sa niekde stala chyba a Miš si to nevšimla. Potom mi už len jedna spolumamina vraví, že Miš sa oblieka a chce ísť domov. Našla som ju utopenú v slzách, že ona chce ísť domov. Zrejme si myslela, že keď sa rýchlo oblečie, tak nás ešte dobehne. (Srdce mi krváca pri tej predstave.)

Na besiedku sme sa síce vrátili, ale Miš už nechcela recitovať. Už sa iba túlila vyzerala ako číre nešťastie. A tak som s ňou teda šla medzi vystupujúce deti, kým ona ronila krokodílie slzy. Dúfala som, že jej moja prítomnosť pomôže. Bolo mi do plaču od toho aká strašná krivda sa môjmu bábätku takou nešťastnou zhodou okolností musela stať.

Neskôr, keď sme sa o tom rozprávali, tak z toho vyšlo zhruba to čo som si aj ja myslela. Recitovať už potom nechcela lebo „..som plakala a preto som sa hanbila.“

Čo sa týka besiedky, tak postupne sa upokojila. Dosť pomohlo aj to, že v občerstvení boli v ponuke chipsy. Ku koncu sa už všetky deti hrali na mačky a naháňali sa po celej miestnosti, žiadne nechcelo ísť domov.

Tak sa teda už aj dosť bojím, čo nás čaká nabudúce. Určite však balím vreckovky. Naposledy som nemala.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?